Hypnóza

 Kontakt

Zážitky z hypnózy - píšu klienti

08/2014, zážitky z reinkarnačnej hypnózy - Ivka


Počas regresie som sa vnímala z dvoch perspektív. Buď som bola v tele tej osoby, ktorou som mala byť, alebo oveľa častejšie som bola pozorovateľ akoby z pravej strany z hora, veľmi blízko tej osoby. Po celý čas som vnímala intenzívne pocity, ktoré tá osoba mala akoby boli moje, ale pri tom som vedela, že sú jej. Zaujímavé je, že som vnímala aj pocity dôležitých účastníkov deja a hlavne tie, ktoré súviseli so mnou. Pravdepodobne to bol spôsob komunikácie našich vedomí, lebo slová som ani v jednej regresií nepočula ani nevyslovovala.

Stačilo mi, aby som prežila ten krátky úsek z regresie a pochopila som pocity z celého toho života. Akoby ani neboli dôležité jednotlivé udalosti, ale ten život samotný. Vedela by som každý jednotlivý život definovať jediným pocitom. Škoda, že nie jediným slovom, lebo ten pocit v sebe zahŕňa tisíce slov a možno je dokonca slovami nepopísateľný, ale ja ho chápem.

Hostina

Začínam na hostine. Dlhý drevený stôl sa prehýba pod množstvom jedla a pitia. Všade je množstvo ľudí, hluk, smiech a ohromná zábava. Všetci sa bavia, muži sa prekrikujú, majú mastné ruky a tváre od mäsa a víno sa doslova leje. Ženy sú koketné, snažia sa zaujať výraznými dekoltami, hlasným smiechom a tancom. Za vrchstolom sedí muž v kovovom brnení na hrudi, má trochu ryšavé vlasy, dlhé fúzy a briadku. Je honosne oblečený, má na sebe zlato a strháva na seba pozornosť tým, že je najhlučnejší a najviac sa smeje. Všetkých zabáva historkami z boja. Je to mocný a obávaný bojovník. A hostiteľ. Po víťaznej bitke sa oslavuje bez obmedzení. Hostia sa bavia bez zábran (nie ako dnes), nik sa nebojí, že by sa strápnil. Je to pudové, divoké, bláznivé a opojné. Hostiteľ je mohutný, svalnatý a silný muž, vzbudzuje rešpekt a rozhodne aj záujem prítomných dám. Na noc si niektorú vyberie... V ruke drží ohromný kus mäsa a trhá ho zubami, akýsi dlhý chlieb láme a namáča ho do masti od mäsa. Pozorujem ho. Mám v ruke kovový pohár s červeným vínom. Vypila som ho. Zvláštne, chutilo mi, veľmi, vypila som ho na ex. Chutilo viac po ovocí ako dnešné vína, dnes by mi to nechutilo. Cítim, že aj keď sa na mňa nepozerá, cíti ma. Je medzi nami nejaké zvláštne mentálne prepojenie. Viem, že ma miluje. Aj ja ho milujem. Je to môj manžel. Ale je to bolestná láska. Spaľujúca a zničujúca.

Ja nie som preňho vhodná partnerka. Som útla, bledá, vyzerám úboho. Som ako tieň. Moje šaty sú jednoduché, až strohé. Nemôžem si predsa dať vyzývavé šaty, to je nevhodné. Nikto si ma nevšíma a ak náhodou áno tak sú to pohľady buď súcitné, alebo pohľady opovrhnutia. Mentálne tie pohľady odrážam a obaľujem sa ochranným bielym svetlom, aby som tých ľudí nevnímala. Nechcem sa smiať a zabávať, veď to sa predsa nemá! Prečo to robia ostatné? Sú také necudné! Akosi ale túžim byť aj ja necudná, ale moja výchova mi to nedovoľuje. Nenávidím sa a nenávidím svoje telo. Ešte viacej pijem víno. Viem, že by som nemala! Dodržiavam predsa spoločenské pravidlá, tak prečo je to zle??? Po celý čas sa dívam naňho, vnímam jeho bytie a masochisticky sa zraňujem pocitom, že nikdy nebude môj. On je taký silný a vitálny a ja taká slabá a zbytočná. Cítim sa sama, ale na samotu som si zvykla. Čakám, kým sa na mňa pozrie. Keď sa nám stretnú pohľady letmo som sa usmievam. Teraz môžem odísť.

Prichádzam do svojich izieb, drzo vyhadzujem slúžky. Prezliekam sa do voľných šiat, rozpúšťam si vlasy a bežím von z panstva. Bežím cez dvoranu, cez bránu, cez lúku až do hory. Zastavujem sa pri horskom jazierku. Chvíľku sedím na brehu a nadychujem vôňu lesa. Je to povznášajúce. Vyzliekam si šaty a vchádzam do vody. Už nepočujem šumenie lesa, je ticho. Zrazu som pocítila ohromný pocit slobody a ľahkosti, ako nikdy pred tým. Uvedomujem si, že som nad jazierkom a moje telo je dole. Som mŕtva. Je to nádherné.

Nie ako duša, ale ako ja zo súčasnosti si celkom jasne uvedomujem, čo sa stalo v tomto živote. Ako som si ho stvorila z nezmyselných presvedčení. Vychovali ma ako cudnú puritánku a ja som tomu uverila. Nikdy som sa nezmohla na to, aby som to prelomila, prestala veriť "im" a začať veriť v seba. Bála som sa robiť "nesprávne" veci, bála som sa že prídem do pekla! Nahovorila som si, že som úbohá, že nie som hodná lásky, že si nezaslúžim byť šťastná. Aj keď som po tom túžila, nikomu som nedovolila, aby mi dokázal opak. Môj muž ma miloval aj napriek tomu, ale ja som ho k sebe nepustila. Ale aspoň neskončím v pekle!!! Celé to prerástlo do takých rozmerov, že som sa presvedčila, že sa to nedá zmeniť. Že život nemá zmysel a bez mojej existencie bude všetkým lepšie. Aj tak to bolo len peklo na zemi... a zrazu aká krása :-)

Na ceste

Sedím v koči. Ťahajú ho štyri silné kone, vpredu je kočiš a sprievod nám robia mladí vojaci tiež na koňoch. Cesta je suchá, prašná a plná vyčnievajúcich kameňov. Drevené kolesá koča na nich nadskakujú a ja si nedokážem predstaviť horší spôsob cestovania. V koči sa tlačím ešte s dvoma sestrami a matkou. Všetky štyri máme na sebe šaty so širokými sukňami, ktoré sme ledva napchali do toho koča. Rozmýšľam, prečo sa považuje za správne pre "urodzené" ženy sedieť natlačené v koči, natriasať sa na nerovnej ceste a dýchať prach z kolies, keď všetci nižšie postavení ľudia majú voľnosť. Ešte aj kočiš cestuje pohodlnejšie ako my! Ale moc ma to netrápi. Chvíľku počúvam matku, ako ma poučuje, ako sa mám správať tam, kam ideme. Sestry jej prikyvujú a tvária sa dôležito urodzene, čo ma núti sa im zasmiať. Sú upäté a nenávidia, keď sa smejem. Vykláňam sa z okienka a požiadam kočiša, aby zastavil. S radosťou to pre mňa urobil. Má ma rád, ako ostatne všetci muži v sprievode. Písknem na jedného vojaka. Pricvála, zosadá z koňa, klania sa mi a prisadá si ku kočišovi. S radosťou si uvedomujem, že som si ráno dala pod sukňu jazdecké nohavice a čižmy s ostrohami. Vysadám na koňa a cválam. V tej dobe bolo úplne nemysliteľné, aby ženy jazdili na koni obkročmo, ale mne sa zdalo, že jazdiť bokom je úplná hovadina! Matka omdlieva, sestry híkajú, prežehnávajú sa a zakrývajú si oči vejármi. Mne je to ich divadlo smiešne. Cítim sa slobodne na tom koni. Cestou sa naháňam s vojakmi a bavím sa. Tesne pred dorazením do cieľa si opäť sadám k matke a hrám poslušnú dcéru, ale stále sa usmievam.

Sme u niekoho na návšteve. Vidím ešte niekoľko situácií a ľudí – služobníctvo, príslušníkov iných rodín, dámy, pánov – všetci to vedia. Vedia, že som neskrotná. Niekto ma za to nenávidí, niekto obdivuje, alebo aj závidí a ja sa o to moc nestarám. Neprovokujem, ani nie som drzá a tak mi to vlastne všetko prechádza bez väčšej ujmy. Ja sama som spokojná. Vyhľadávam jednoduchšie a príjemnejšie veci ako tie, ktoré sú dané vtedajšími pravidlami. Mám rada život!

V tomto živote som bola naozaj šťastná. Inšpirovala som mnohých (hlavne ženy), aby sa vymanili z noriem tej doby aspoň do takej miery, aby si neubližovali. Inšpirovala som aj seba v súčasnosti :-)

Na trhu

Som na trhu. Je tam množstvo tovaru, ľudí. Ja zháňam nejaké jedlo. Zaujali ma ryby, ale potom siaham po nejakej zelenine. Predavač mi šľahne po ruke a zaháňa ma preč. Zaškerím sa naňho čiernymi pokazenými zubami. Kašlem naňho a idem inde. Beriem si iné jedlo z pultu. Predavač sa postaví a ide ku mne, ale nakoniec si to rozmyslí. Opľujem ho! Neurobí mi nič. Bojí sa ma. Bojí sa, že by som ho prekliala. Hlupák, veď ja neviem preklínať! Nakoniec odchádzam z trhu aj s nejakým jedlom. Nič som nikomu za to nedala, niečo mi predavači dali a niečo som si proste vzala. Som so sebou spokojná. Idem k svojmu "domu". Som škaredá, špinavá a odpudzujúca. Nezáleží mi na tom. Moje obydlie je temné, špinavé a slizké a z môjho súčasného pohľadu odporné. Ale "ja" sa tam cítim dobre.

Viac udalostí z tohto života si nepamätám, ale zachytila som jasne jeho zmysel. Bol to dobrý život a ja som v ňom bola spokojná. Nemala som žiadne negatívne emócie (strach, závisť, žiarlivosť, nenávisť...), zato som sa často smiala (skôr rehotala). Často som samu seba chválila, povzbudzovala a mala som sa rada. Netúžila som po blahobyte, po peniazoch po sláve a pozornosti, dokonca ani po láske a obdive. Proste som si žila svoj život. Robila som si, čo som chcela. Nedodržiavala som žiadne spoločenské pravidlá. Neumývala som sa nie preto, že som chcela rebelovať, alebo že by som bola lenivá, ale preto, že som to nepovažovala za dôležité. Nerobila som nič, čo nebolo pre mňa dôležité, alebo prospešné. Nezáležalo mi ani za mak na tom, čo si kto o mne myslí. Bola som spokojná, keď som si zohnala jedlo, ak som bola hladná. Vzala som si na čo som mala chuť a využila som ľudskú hlúposť (strach z prekliatia), aby som uspokojila svoje potreby. Nikomu som nerobila nič zlé. Motala som sa medzi ľuďmi a pozorovala ich reakcie. Veľa času som strávila pozorovaním ľudí a ich upätých životov. Bavila som sa na ich strachoch zo všetkého a o všetko. Ja som nemala strach. A z čoho? A o čo? Nemusela som sa pachtiť za majetkom, žiaden som nepotrebovala. Môj "domov" som mala rada a cítila som sa v ňom dobre. Pre všetkých som bola blázon.

Barbina

Také zvláštne intermezzo v minulých životoch. Som krásna. Mám štíhlu postavu, nádherné blond vlasy. Je to pre mňa dôležité. Sedím na tráve s mojim milým. Je to mladý vojak, Má už oblečenú uniformu, za chvíľku odchádza. Cítim ako ma miluje, ale nie je to pre mňa až také dôležité. Obaja vieme, že tam zahynie. Nemá šancu prežiť, je v prvej linií. Nemám nikoho rada, na nikom mi nezáleží. Som povrchná a takmer bezcitná. Nevidím, ako sa on trápi a nie som schopná mu dať ani povzbudenie. Chichocem sa ako trúba.

Zmysel tohto života som chvíľku hľadala, ale rozsvietilo sa mi. Našla som v predchádzajúcich životoch odkazy, že ľpieť na pravidlách a byť dbať na to, čo si myslia iní môže znamenať stratu slobody a šťastia, nedodržiavať pravidlá a kašľať na to, čo si iní myslia môže znamenať voľnosť a slobodu, ale kašľať na názor iných ľudí a myslieť len na seba môže byť aj zhubné a zlé (ako v tomto živote).

Učiteľka

Som v triede. Mám tam asi 7 detičiek. Malých dietok, okolo 5-6 rokov. Motajú sa okolo mňa a džavocú, lozia po mne. Sú spokojné a šťastné. Je to pre mňa dôležité. Sedím medzi nimi a usmievam sa. Nesmierne ma uspokojuje byť tam. Ostávam v triede ešte dlho po vyučovaní. Pripravujem si všetko, čo budem potrebovať na druhý deň. Poznám povahu a potreby každého dieťaťa a chcem urobiť všetko, aby sa tam aj zajtra cítili dobre. Dotýkam sa predmetov a viem ako ich použiť, aby splnili môj cieľ. Akoby som to vždy vedela. Ja nie som dôležitá. Alebo skôr je to tak, že nemusím uvažovať o sebe a o svojej dôležitosti. Ja som a prežívam naplno svoje bytie. Odovzdávam toto poznanie aj deťom, aj keď len v obrazoch. O duši sa nehovorí.

Idem domov. Kráčam mestom, už je tma. Dýcham príjemne chladný vzduch, vnímam stromy okolo cesty, počujem autá, cítim kamienky pod nohami. Nič neriešim, som v prítomnosti. Cítim pulzovanie energie okolo môjho srdca a po tele sa mi rozlieha blaho. Mám pocit, akoby som presahovala svoje telo. Uvedomujem si, že som duša, svoju malosť aj veľkosť zároveň. Je to povznášajúce. Som naplnená láskou a milujem. Deti, stromy, kamienky...všetko...

Zhodnotenie

Už ubehlo niekoľko dní od regresnej terapie a ja som spracovala tie pocity. Nevedela som presne, čo môžem od toho očakávať. Z kníh som vedela, že pri rôznych problémoch môže regres do minulých životov pomôcť. Prišla som na to, že táto terapia síce nevyrieši problémy, ale môže dať človeku akýsi nadhľad a možnosť pozrieť sa na súčasné problémy z inej perspektívy. Riešim to, či budem prijímaná inými ľuďmi a dostala som zaujímavé "odpovede". Ukázali sa mi životy, v ktorých som riešila podobné záležitosti. Musím povedať, že môj prvotný postreh po návrate do normálneho stavu vedomia bol, že tieto "príbehy" sa mi ukázali preto, aby mi odkryli moje vnútro. Akoby som ich nežila v minulosti, ale práve teraz v tomto živote. Akoby všetky tie postavy a role, ktoré zohrali boli to, čo prežívam v súčasnosti. Je vo mne kúsok bielej pani puritánky, kúsok nezávislej mladej dámy, kúsok stareny, barbiny aj učiteľky. Netreba byť upätý. Treba žiť ako najlepšie viete :-)


 

12.11.2012, zážitky z reinkarnačnej hypnózy


 

NOd reinkarnačnej hypnózy som očakávala veľa. A napokon mi aj veľa dala, i keď som si úplne istá, že je ešte mnoho, čo mi môže ponúknuť. Zdá sa mi, akoby sa moje vedomie snažilo zabudnúť na všetko, čo som dnes zažila – neviem prečo, možno na to nie je pripravené a musím sa naozaj silno rozpamätávať na niektoré detaily. Dúfam ale, že mi tieto zápisky poskytnú najlepšiu oporu, keď sa k tomu budem v budúcnosti vracať.

S vizualizáciami som sa stretla vo svojej nedávnej minulosti a zistila som svoje silné stránky a slabiny v tejto oblasti. Myslím, že fantázia, najmä keď sa mi podarí naštartovať tú, ktorá mi tak verne robila spoločnosť v detstve je mojou prednosťou. Na druhú stranu mám niekedy problém sústrediť sa na vizuálne sugescie, čo som si potvrdila aj pri začiatočnej vizualizácii s lúkou, jazierkom, mimozemšťanmi atď. Nemohla som sa na vizualizáciu sústrediť, pred očami mi blikalo svetlo, vynárali sa rôzne geometrické útvary a fyzicky som cítila, ako sa celá moja bytosť zmenšuje, potom znovu zväčšuje, krúti sa a vystrája. Myslím, že to prestalo až pri sugescii o mestách, kde som sa mohla venovať milovanému Parížu.

Regres do detstva bol silno pretkaný citom k prvej pani učiteľke, ktorá sa mi tak dobre vybavila, že som priam videla ligot v jej očiach. Až potom som sa pomaly ponorila do svojich minulých životov.
 
"Bola som z vyššej spoločnosti – nemusela som nad tým príliš dumať, keďže honosné šaty, ktoré som nosila boli snáď ťažšie než ja sama, mali nehorázne veľa spodničiek a podsukní a veľmi zle sa mi v nich sedelo za stolom. Práve sa konala veľká hostina, no ja som cítila úzkosť, osamotenie napriek tomu, koľko ľudí ma obklopovalo. Moje meno bolo Jeanna Hubert a bola som cudzincom v tomto dome. Moja úzkosť sa zväčšila, keď som mala siahnuť po jedle, či napiť sa vína. Akoby som sa bála, že sa budú pozerať. Žila som v tom temnom, veľkom a starobylom dome na okraji lesa s rodinou mojej sestry, s jej manželom a dvoma deťmi. Vedela som, že k nim nepatrím – často som stávala v prítmí sály, kým oni zasadli za stôl. Neskôr pán domu umrel a konal sa jeho pohreb, prišiel kňaz v čiernej sutane a kvílivo spieval žalospevy. Ja sama som však žialila pre muža, ktorého som milovala, ale nebol tam so mnou. Nevedela som, či je mŕtvy..."

pani

Tento život sa mi zdá akoby odrazom mojich strachov, je temný, cudzí a smutný, no zároveň mi je ľúto, že som bola nútená ho opustiť. Myslím, že môže skrývať mnohé veci, spojené s mojou osobou a s mojimi problémami. Kebyže viem, čoho sa ako šľachtičná tak bojím, zatiaľ čo teraz sa bojím máločoho...Príbeh ma spája i s mojou láskou k starožitnostiam a starým knihám, pretože som v ňom mala najradšej knižnicu a svoje staré, honosné zrkadlo v mojej komnate.
 
"More a vietor niesli plachetnicu do prístavu, jej trojuholníková plachta sa prehýbala vo vetre a dopredu ju tlačili i veslá, režúce hladinu. Na prove vyskakoval z dreva divoký kôň z rozdrapenou mordou, akoby zamrzol v nejakom súboji s ukrutnými vlnami mora. Stál som na brehu, bol som bosý a mokrý od vlhkého vzduchu, ktorý bol ochutený soľou. Tienil som si na oči, pretože slnko sa od mora nepríjemne odrážalo. Bol som malým chlapcom, sotva 12 ročným a čakal som na svojho otca, vracajúceho sa od mora. Mama doma pripravila uvítacie pohostenie na počesť jeho príchodu a ja si pamätám chuť chleba, ktorý som hladný z chuti žul. Cítil som najmä lásku medzi mojim otcom a mamou a z tej som bol šťastný. Žili sme v malom domčeku, ktorý bol zavŕtaný do kopca ako líščia nora."
 
"Konská hriva medzi prstami bola hebká, ukľudňujúca v dynamike konského behu. Najskôr som nevedela, či som žena, či muž, bol tu iba pocit slobody z jazdy lesom. Kôň bol čierny, čierny a rýchly ako môj dlhý plášť – áno, bola som muž, v čiernom plášti, s čiernym klobúkom na čiernom koni. Bežali sme cez nekonečný les a v prítomnosti sa mi nahrnuli slzy do očí. Ako čierny muž som presne vedela, že mám poslanie, že bežím za niečím a že sa tam musím dostať čo najskôr. A tak sme bežali, ja aj môj kôň a v rámci povinností posla sme si užívali jazdu. Dobehli sme až do tábora, plného maringotiek, zdobených stuhami, s veľkými vyrezanými písmenami na čelách. Bol to potulný cirkus, páchol ľuďmi a koňmi a zvieratami, ale napriek tomu tam vládla dobrá nálada. Usadili ma, títo cigáni a cirkusanti ku ohňu a ja som tam s nimi chvíľu zostal..."

posol na čiernom koni

Život, prinášajúci posla na čiernom koni bol ten najkrajší, ktorý som zažila. Slzy mi vhŕkli do očí snáď preto, že som konečne mohla pocítiť ten pocit, jazdiť na koni, ktorý mi moje zdravie upiera. Páčila sa mi sila tohto muža, cítila som sa vtedy dobre a bola som si istá svojimi schopnosťami. Chcela by som sa ešte k nemu vrátiť, zistiť viac, pretože už z tohto na neho nikdy nezabudnem.
 
"Cítila som teplo ohňa i teplo okolitých tiel...na tvári som mala široký úsmev, spievala som a knísala som sa do rytmu jemných bubnov a ženských hlasov. Bola som jednou z domorodkýň, volala som sa Mau, na sebe som nemala nič okrem suknice z kože a suchej trávy. Vlnila som bokmi a cítila som sa veľmi šťastná. Vedela som, že blízko je more, a že bývam v jednoduchej chalúpke spolu s ostatnými."
 
"Ocitla som sa v meste, bol to Londýn, starý Londýn hýriaci sa uponáhľanými ľuďmi, drkatujúcimi vozmi a pokryjúcimi chuligánmi. Bola som mužom, mala som honosné hrdzavé fúzy, zádumčivý pohľad spoza jemných okuliarov a na sebe slušivé oblečenie vyššej vrstvy. Mala som kanceláriu s masívnym dreveným stolom, za sebou bohatú knižnicu a v hlave veľkú hrdosť na svoju osobu. Cítila som sa nadradená, silná a viem, že som mala byť na čo. Bola som asi profesorom, ktorý si rád pofajčil ťažké cigarety so svojim priateľom – lekárom a rád rozoberal nové prípady z jeho praxe."

pustovník

Profesor z Anglicka, začiatok 20. Storočia. To je moja reinkarnácia s najhlbším karmickým významom, aspoň tak znela inštrukcia, ktorá ma do nej priviedla. Najskôr som si myslela, že som príliš ovplyvnená obrazmi mocných mužov z tohto obdobia, veľkých mysliteľov, lekárov a bádateľov, ale neskôr som pochopila hlbšiu a dlhodobejšiu príčinu tohto výjavu. Celým životom ma prenasleduje číslo 9. Je mojim osobným číslom, v numerologickom rozbore ho mám toľko krát, že numerologička mi ho ani veriť nechcela a je i číslom môjho mena. Symbolika je silná vec, a deviatka, moja krásna deviatka je symbolom Pustovníka (po anglicky sa nazýva Hermit, čo nám potvrdzujú najmä tarotové karty). Pustovník je významná oblasť môjho života – osamelý, stále hľadajúci nekonečnú pravdu, na ktorú si však môže posvietiť iba malým a slabo svetielkujúcim lampášom. Som si vedomá toho, že som to ja a že už navždy napriek krásnym a plným vzťahom ktoré zažívam budem pri hľadaní pravdy sama. A viem že nie je podstatné, že zatiaľ nevidím do diaľav, lebo viem, že cesta, ktorou smerujem bude krásna, nekonečná a kúsok po kúsku ju budem svojim duchovným lampášom odhaľovať.
 
Počas hypnózy som preletela ešte zopár životov, no s vyššie menovanými cítim najhlbšie spojenie. Mnohé myšlienky mi víria ešte teraz, keď si na ne spomínam. A konečne nadobúdam istotu, že na ne nezabudnem. Ďakujem, a viem, že je ešte veľa toho, čo preskúmať...a na čo si posvietiť :-)
 
Tinka




31.7.2012, deň mojej reinkarnačnej hypnózy


 

Na hypnózu som sa chystala takmer rok, kým sa mi podarilo dostať sa do Bratislavy. Ale asi všetko potrebuje správny čas...

Pred samotnou hypnózou som sa cítila dobre, od rána som mala zvláštny pokoj vo svojom vnútri a až tesne pred sedením ma začali zožierať obavy, či sa mi podarí uvoľniť sa a odletieť z reality.

Ešte sa však musím vrátiť k človeku, ktorý mi v mojej ceste časom pomohol a ktorý to všetko dotiahol do zdarného konca a keď tieto riadky píšem, môj pohľad nielen na hypnózu, minulé životy, ale aj život ktorý práve žijem a ľudí, akých stretávam je iný a všetko mi dáva hlbší zmysel, než pred tým...akoby som našla a spustila do chodu akýsi mechanizmus, ktorý som márne hľadala a mnoho vecí mi začalo do seba zapadať ako ozubené kolieska hodín. Tento človek mi priniesol do života obrovský náklad pochopenia a hlbokej dôvery a ja mu ďakujem za všetko, čo pre mňa spravil....ďakujem Daniel...

Reinkarnačná hypnóza začala v pohodovej atmosfére. Najprv ma Daniel oboznámil s postupom a priebehom hypnózy a ja som sa usadila v pohodlnej polohe, v pozadí hrala príjemná hudba a Daniel mi pred očami držal krištáľ. Moje viečka postupne oťaželi a tak ma začal viesť po tajomných a nádherných cestách mojej fantázie, po horských lúkach a jazerách, kde všetko hralo tisícimi farbami a odraz svetla sa lámal ako kaleidoskop, aký som nikdy nevidela. Obrazov bolo mnoho, plávala som dokonca s delfínmi vo vlnách mora a cítila ich hladučkú a vlhkú kožu. Vrátila som sa aj do detstva, keď bol prvý september a ja som premiérovo cupkala do školy. Spomenula som si na svoju prvú školskú tašku, aj na obrázky, ktoré na nej boli, videla som maminu kockovanú sukňu vlniť sa vo vetre, na pocit strachu z neznáma, na nervozitu a chaos pred školou, kde na nádvorí stálo ešte veľa rovnako prestrašených detí ako ja. Videla som svoju prvú triedu, prvú lavicu, prvú pani učiteľku. Rozdiel medzi spomienkou na minulosť a zážitkom v hypnóze bol ten, že v spomienke na čosi – alebo kohosi nevidíte daný obraz príliš presne, útržky sú zahmlené, alebo rozostreté a často sú to len úlomky istých okamihov. V hypnóze som všetko videla úplne reálne, len ešte oveľa jasnejšie a ostrejšie, cítila som vône a chute, akoby boli tu a teraz, len vnútri v mojej hlave a pritom som sa ich mohla dotknúť a ostať pritom bez pohnutia.

Keď ma Daniel previedol krásnymi krajinami a spomienkami z detstva, poslal ma späť do dávnych čias a ja som sa akoby vynorila z hmly v akomsi chráme, kde bolo šero a ja som cítila len chlad od nôh a ťažký zápach kadidla. Keď som porozhliadla, zbadala som svoje obrovské chodidlá so špinavými nechtami a pri pohľade vyššie nad kolená mi bolo jasné, že som muž....muž v chráme, v ktorom stáli obrovské čierne stĺpy z nejakého čierneho kameňa a po celej dĺžke mali vytesávané desivé tváre akýchsi nahnevaných bohov. Vpredu na oltári sedela žena – kňažka, zahalená v jemnom bielo-priesvitnom rúchu a tvár mala pod závojom. Ja som stál zboku na konci akéhosi sprievodu a blížil sa smerom ku kňažke. Pred oltárom sme všetci pokľakli a sklonili tváre k zemi, ktorá bola pokrytá čiernou dlažbou z rovnakého kameňa ako stĺpy. Začal som mať čudný nepríjemný pocit, že nastáva čas obety a tak som pozrel na kňažku, ktorá si práve skladala závoj. Do tváre som však už nevidel, ocitol som sa na ďalšej ceste časom.

Uprostred miernych kopcov a svahov ležalo drobné údolie a v ňom prastaré trhovisko plné stánkov. Stánky boli rozmiestnené v tvare podkovy a do trhoviska viedol vchod z jedinej strany. Šiatre stánkov boli asi zo starej vrecoviny, trčali z nich nite a špagáty, čo pri zafúkaní vetra vytváralo chlácholivý pocit na duši a ja som zrazu pocítila neskutočnú slobodu. Slnko stálo vysoko nad obzorom, zrejme už bolo poobedie a podľa oblečenia ľudí som sa ocitla v stredoveku. Tak si stojím na okraji trhoviska a hneď prvý stánok vľavo predáva staršia pani hlinené krčahy a nádoby. Cítim, že patrím k nej a keď sa lepšie pozriem na seba, zisťujem, že som mladá žena – možno ešte dievča, mám v rukách uzdu a vediem veľkého ťažného koňa smerom ku stánku s krčahmi. Žena, čo tam predáva na mňa čosi kričí, je nahnevaná a ja sa cítim ukrivdene. Čosi mi vytýka a ukazuje na opačnú stranu, kde stojí stánok s postrojmi a dravými vtákmi. Predáva tam starý, šedivý, bradatý a dlhovlasý pán a tiež mi čosi nahnevane hovorí. Asi meškám...Hnev však rýchlo pominie a starec mi na pravú ruku navlieka ťažkú koženú rukavicu až po lakeť. Ľudia sa pomaly začínajú okolo mňa zhromažďovať, som stredobodom sokoliarskeho predstavenia. Púšťam sokola, ktorého mi starý pán podal a ten letí do diaľky, dav nadšene vykrikuje a tlieska. Zozadu sa však blížia traja jazdci na koňoch a dav sa rozpúšťa. Sú krásne oblečení, aj kone sú vycifrované a srsť sa im leskne na slnku. Obzerám sa vľavo od trhoviska, kde v kopcoch stojí šľachtická kúria, či usadlosť. Vtedy ma napadne, že jazdci prišli odtiaľ, že je to hradný pán so synom, ktorí prišli dohodovať kúpu cvičených sokolov na lov. Mladý šľachtic na mňa vášnivo pozerá a ja cítim, ako sa mi rozbúchalo srdce a do tváre vystúpila krv.

Daniel ma posúva trocha ďalej v čase, aby som zistila, čo mám spoločné s týmto mladým a krásnym mužom a ja sa ocitám vnútri šľachtického sídla. Som slúžka a nesiem podnos s vínom. Obsluhujem šľachtu, aj mladého pána. Poznám miestnosti, pohybujem sa tíško ako myška. Ocitám sa na lúke, na kraji malého lesíka pod hradom. Na plachte sedí mladý pán, jeho kôň pije vodu z potoka, je krásny teplý slnečný deň a ja sa cítim šťastná aj vystrašená zároveň. Mladý pán ma čaká a aj keď viem, že naša láska nemá budúcnosť, sadám na plachtu k vysnívanému mužovi. Jeho dotyky však vo mne vyvolávajú nepríjemné pocity a tak ma Daniel posúva v čase a ja sa ocitám v inom živote.

Spoza oblaku piesku sa vynára akási osada, ktorá leží uprostred nehostinnej piesočnatej púšte a vyzerá to tam strašidelne mŕtvo. Horúci vietor prefukuje prázdne obydlia postavené z piesku, či zlepenej hliny, každopádne domov je tam len pár a nemajú okná ani dvere, len ponechané otvory v stenách a celá osada je ohradená spráchnivenými latami, akoby sa o ňu dávno nik nestaral. Stojím uprostred prázdnej uličky , domy sú vyľudnené a vo vzduchu visí akási desivá, pochmúrna atmosféra. Som muž a stojím bosými nohami na žeravom piesku, päty mám hrubé, no popukané do krvi. Premáha ma pocit nejakej tragédie a tak sa znova posúvam inam, tentoraz do života, v ktorom som bola šťastne zaľúbená.

Ocitám sa na horskej stráni, strmý kopec je posiaty kvietkami a bylinkami a vo vzduchu rozvoniava ihličie. Sedím na lúke a niekoho čakám, na plecia mi padajú moje dlhé kučeravé vlasy a v nich farebné prúžky. Zdola ku mne cez horu prichádza môj milý, štíhly a ryšavý ako kocúr, no usmiaty a jeho oči sú láskavé a dobré. V náručí nesie hríby, ale v jeho tvári je skrytý smútok, umrel mu otec o ktorého sa staral a on už nemá nikoho, len mňa. Schádzame spolu dolu do dedinky, ocitám sa v tmavej chalúpke, kde medzi hradami stien presvitá podvečerné slnko a sfarbuje pásy prachu do oranžova. Namiesto dlážky ja na zemi len nakrivo udupaná hlina, akoby celá chalúpka stála na veľkom krtinci. Čaká nás mnoho práce, ale ja viem, že sa na svojho partnera môžem spoľahnúť, že urobí z tejto chátrajúcej chalúpky útulný domov.

Posúvam sa ďalej, aby som videla pokračovanie tohto života. Stojím uprostred kuchyne pri veľkom ošúchanom stole, v izbičke je voňavo a útulne, no chudobne. Vychádzam bosá na dvor a po trávnatom chodníčku kráčam k svojej bylinkovej záhradke, v ktorej rastú desiatky druhov byliniek, niektoré poznám, niektoré nie. Vzadu pri maštaľke vidím svojho muža, ktorý už poriadne prešedivel, celkom sa zhrbil a kríva na nohu. Práca s vidlami mu spôsobuje ukrutné bolesti, ale snaží sa vyčistiť po kravkou. Keď sa dotknem jeho chrbta, spomeniem si že mal úraz, vidím náš život v chudobe a jednoduchosti, ale v šťastí. Spomeniem si, že som bylinkárka a na trámoch v kuchyni mi visia bielučké plátené vrecúška plné liečiviek, sušených lístkov, kvietkov, korienkov. V srdci cítim obrovskú úľavu a radosť zo svojho života, napĺňa ma láska a práca s bylinkami...

Ďalšie posunutie v čase a úplne iný život. More, vôňa rýb, pláž plná polámaných pichľavých črepín z mušlí a ja zasa chlap. A čierny ako uhoľ. Moje chudé nohy nesplývajú s priestorom, trčia mi kolenné jablká a biele päty ako výkričníky. Nasadám na plavidlo vzdialene pripomínajúce čln a idem na more. No nemám udice, siete, ani oštep, tak sa pýtam sám seba, načo vlastne idem na more? Skláňam sa ku hladine a rukami vyťahujem prázdne siete po sezóne ťahu rýb, treba ich opraviť a zašiť oká, je čas regenerácie a ja cítim neskutočný kľud a pokoj v duši. Z brehu na mňa máva černoška, poriadny kus ženy!!! Stojí vo dverách plážovej chatrče na štyroch koloch, popod ktoré sa rozlievajú zvyšky vĺn. Žijeme v malinkej osade, v ktorej je ešte 5 takých chatrč ako moja. Z nášho domu stúpa dym a sladká vôňa čohosi pečeného. Priamo na podlahe svieti ohnisko, kde moja žena pečie obed – vyzerá to ako zelenina, alebo nejaký koreň, či hľuza. Je to oranžové vnútri a zvonka čierne od uhlíkov. Žena tú čiernu kôrku otrie na kameni a pokrája na tenké kolieska. Podáva mi jedlo a ja si ho ešte horúce vkladám do úst. Je to skvelá bašta, chutí to ako sladký zemiak s príchuťou manga, vonia ohňom, rajom a slobodou. Na obed prichádzajú naše štyri deti a ja sediac z rohu pozorujem rodinu, deti predbiehajúce sa v jedení, ženu ktorá sa zvŕta okolo a pod srdcom nosí ďalšie dieťa...cítim absolútnu spokojnosť. Po jedle odchádzame na trhy, kde moja polovička predáva koberce a látky, ktoré sama utkala a nafarbila. Ja som len nosič a cítim jasné ženské velenie. Výmenný obchod sa deje v kruhu vysypanom bielym pieskom o priemere cca 5 metrov. V jeho strede sú dva hrubé koly do výšky pása, kde vymieňajúci kladú svoje výrobky a potraviny. Moja žena si všetko dohaduje sama, ja sa len prizerám. Berie si farbivo na látky a dáva mi chutnať placku, ktorú pripravil iný trhovník. Je neslaná, ale hutná. Žena berie od trhovníka múku na placky a ja som rád. Slnko pomaly zapadá za obzor.

Ďalší môj život sa odohráva v malinkej chalúpke, som muž a sú práve Vianoce, alebo nejaké podobné sviatky. Za stolom sedí žena a kopa detí, v izbičke je slabé svetlo a strop je tak nízko, že si búcham hlavu, keď sa vystriem. Na stole je málo jedla, placky sú podobné zemiakovej babe a nemáme žiadne mäso, ani príbory. Stromček nám visí priamo nad stolom. Je upevnený kmeňom k stropu a špicom dolu do stredu stola. Nie sú na ňom žiadne ozdoby.

V ďalšom živote sa ocitám na rozľahlom kopci porastenom nízkou žltnúcou trávou, v nose cítim prach a materinu dúšku. V tomto živote som bohatá. Po mojej ľavej strane stoja hradby, nie moc vysoké ani zložité, je to skôr biely ochranný múr, popri ktorom sa tiahne prašná cesta. Sedím v kočiari a vraciam sa domov. Mám oblečené čierne nohavice a plášť, vysoké čižmy nad kolená, klobúk s perami a čierne kučeravé lokne. Koč ťahajú dva vraníky a my zabáčame do brány vstavanej v hradbách, z ktorých sa týči hradná veža. Vystupujem z kočiaru a hneď vpravo od brány mám vchod do veže. Mohutné tmavé masívne dvere s kovovým kovaním i pántmi zaspievajú vŕzgavú pieseň na pozdrav a ja po úzkych drevených schodoch kráčam hore do veže. Mám tam izbu, ktorá nie je veľká, ani prepychová, pôsobí skôr dojmom jednoduchosti. Vľavo v rohu pod oknom je moja posteľ, vpravo nádherný, tmavý, drevený a vyrezávaný stôl s kalamárom a veľká kovaná truhlica. Sadám si na posteľ a vyzúvam vysoké špicaté čižmy s ostrohami a zas vstávam, aby som si odopol opasok s kordom a vytiahol košeľu z nohavíc. Skladám si klobúk a parochňu a pozriem k oknu. Úžasný pohľad na údolie plné jesenného slnka, dedinka pod kopcom je maličká, ale má svoju zvonicu a v okolí mnoho malých políčok s dozrievajúcim obilím. Vo vzduchu sa trblietajú mušky a mne sa akosi krúti hlava z tej nádhery. Na hrudi ma čosi veľmi tlačí, akoby ma kopol kôň a mňa zaplavuje strach. A tak ma Daniel odvádza preč od blížiacej sa zrejme nepríjemnej skúsenosti.

Teraz sa nachádzam vo svojom poslednom živote pred týmto doterajším. Stojím pod nejakým špinavým šiatrom, rozhliadam sa okolo. Veľa ranených. Ticho ležia na lôžkach, niektorí prikrytí, iní práve ošetrovaní mníškami. Na hlavách majú biele čepce s krížom. Z tvárí im žiari pokoj a tichá účasť. Som zrejme v prvej svetovej vojne, mám dlhú sukňu, čo ma najprv pomýli, že som žena, no tak sa aj vo vnútri cítim. Neskôr zisťujem, že sukňa je vlastne plášť a ja som lekár. Ide byť vizita, prechádzame pomedzi postele chorých, mnohým chýbajú končatiny alebo zrak, ale vyrovnanie a pokoj v ich tvárach je obdivuhodné. Po vizite vchádzam do blízkeho stanu, kde sa iný lekár so sestrou rozprávajú, že doktor Johann pôjde robiť zákrok a vyčistí absces jednému z pacientov. Som to ja a tak sa so sestrou vraciam nazad do stanu chorých, aby som urobil všetko potrebné. Sestra okolo jednej z postelí začne stavať provizórne zásteny a ja sledujem, ako sa prihovára pacientovi a ako mu odhŕňa nohavicu na pyžame nad koleno. Ja zatiaľ nad kahancom sterilizujem nástroj podobný skalpelu a trochu aj nožu. Absces na predkolení je neopísateľný. Daniel ma nenechá pozerať na toto krvavé divadlo a posúva ma do mojej lekárskej staroby, do chvíľ tesne pred mojou smrťou. Sedím v dome, je to typ vilky uprostred levanduľových polí. Vyzerá to ako Provence. Vilka je štvorcová, vyzerá ako biela kocka pri ktorej rastú dva stromy z každej strany. Mám pani domácu a bývam hore na poschodí, z okna vidím obzor kopcov a lány levandule. Vo dvore rastie zvláštny starý dokrivený stôl a pod ním stojí lavička. Ešte pozerám pomalým pohľadom na celú tú krásu a spokojný si líham na posteľ. Všetko ma tak hrozne bolí, no keď zatváram oči, prichádza uvoľnenie a ja na sekundu, či dve zaspím....čo sa mi to sníva, keď vidím sám seba ležať v košieľke, maličký, šedivý drobný starček, čo vyzerá akoby spal. Chcem sa ešte pozrieť z okna, ale vtiahne ma to kamsi inam, dalo by sa to porovnať s vtiahnutím tornáda, teda aspoň si to tak predstavujem. Tam však žiadne tornádo nie je, ani nič podobné nie je, nie je ani príroda, ani levanduľa, ani lavička pod stromom. Som v akejsi špirále, v dutej stočenej trubici obrovských rozmerov, zloženej z miliónov hviezd a hmloviny a ja letím kamsi...neviem nazvať priestor, ani tvar, v ktorom sa ocitám. Len stav. Pokoj, absolútny pokoj v každej časti mňa aj tohto priestoru. Nie je chlad, ani teplo, len fialový opar okolo mňa a ja súčasť tej fialovej dimenzie, cítiac sa ako jediná čiastočka, jediný bod, zrniečko piesku, vznášajúc sa na mieste, čakajúc na záblesk svetla...myslím, že čakajúci na ďalšie narodenie....
 
Marcela




Regresná hypnóza z 18.11.'11 - "Bola raz jedna duša..." - Noemi


 

Bola raz jedna duša, ktorá zažívala naplnenie pletením košíkov v kočovnom (nie pevne usadenom) kmeni. Každé ráno v osade, ktorú tvorili stany a oheň uprostred budili obyvateľstvo naháňajúce sa deti. Bola konečne sloboda. Potom si duša vybrala život žobráka, ktorý bol plne závislý od iných... zľutujúcich sa veriacich, ktorí chodievali okolo stredovekého kostola. Špinavé ruky, staroba starca, možno choroba, pach a zodraté šaty ľudí skôr odpudzovali ako nabádali k pomoci. Starcove ruky zovreté vysoko hore si pýtali almužnu. Jeho ruky ostávali väčšinou prázdne...

Po živote starca nasledoval život v bohatom kaštieli. Ako dcéra bohatého otca mala veľa nápadníkov. Raz na oslave v majestátnom kaštieli plnom obrazov a gobelínov tancovala valčík s jedným z nich. Vysoký mladý muž s bradou jej rád dával najavo náklonnosť. Kvôli peniazom. Dedička ho mala rada, aj keď vedela, že je neúprimný a otec by bol nerád...Musela sa však rozhodnúť. Vydala sa za iného-bolo to z lásky-ale nie veľmi intenzívnej. Narodil sa jej syn, hravý, s veľkými hnedými očami po otcovi. Potom duša prežíva smútok, žiaľ nad tým, že druhé dieťatko pôrod neprežilo. Chce to vymazať zo života.

Ďalšie dejstvo životného cyklu sa odohráva v mierne horskej oblasti v lese. Maličká chatrč. To je ich celý majetok. Duša-dievča v nej čaká svoju starkú. Išla predávať bylinky. Zalieva listy lipy horúcou vodou z malého kotlíka. Žijú skromne, ale je to idyla. Ale idyla v jej druhom živote už nebola dopriata. Ako vojak padá v bitke proti Bonapartovi. Kvôli klamstvu. Leží, cíti pod sebou blato... asi sa už neoplatí ani vstať...

Ďalším dejiskom je Zürich. Práca v archíve a možno v hľadaní rodokmeňov. Rád chodí do kostolov, a rozpráva sa s farármi. Hľadá v matrikách, triedi, pátra. Na písacom stole je fotka, ktorá je pre neho veľmi dôležitá. V meste sa vedie polemika o Bohu a náboženstvách... Park. Lavička pod nejakými zrúcaninami. Sedia tu dvaja: duša-muž v tmavých nohaviciach a jej snúbenica v bielom kostýmčeku s čiernym lemom. Plánujú svadbu. Bude židovská(určite ortodoxná),tešia sa spolu na svoj veľký deň. Hladká svoju snúbenicu po dlhých tmavohnedých vlasoch. Miluje ju viac ako svoj život. Je tu ešte dávnejší minulý život.

Ženský život v starovekom Egypte. Okolo sú ešte paprade. Má vyholené vlasy a parochňu. Bude kňažkou, čaká na zasvätenie. Je v nejakom tajnom chráme kde sú sochy zvierat, ale je tu ešte niečo, čo je len pre vyšších, pre iných. Chce vedieť, čo to je... Ľudia,ženy,muži,mladší i starší ba i deti stoja vo vode pred dušou(akoby sa potápali). Pozerá sa na nich bez pohnutia. Cíti vinu a zármutok... je to neopísateľný žiaľ... "Nemohla som im pomôcť...chcela som, ale... som zlá a bezcitná... neznášam sa..." V ďalšom živote sa často pozerá na svoju fotku, na nevinné dieťa, ktorým kedysi bola a rozjíma nad tým, prečo práve ona musela mať zlé detstvo... prečo ju opustili rodičia a prečo ju ostatní opúšťajú práve vtedy, keď potrebuje pomoc a oporu... prečo musí byť iná ako ostatní...čudná a odsunutá nabok (nielen kvôli voľbe spirituálnej cesty)...

Tento ďalší život je môj život a tou dušou som ja. Teraz sa pozerám na fotku nevinného dieťaťa, ktorým som bola kedysi ja a viem, že utrpenie v živote má zmysel a že mojím poslaním je zlepšiť tento svet a pomáhať ľuďom. A akokoľvek budem čudná kvôli tomu, toto poslanie je dôležitejšie ako mať naplnený partnerský vzťah a založiť si rodinu.
 
Noémi




Regresná hypnóza, 14.05.'11, prvé sedenie


 

Duša človeka sa nemení, som stále rovnaká!

Dnešná hypnóza ma priviedla k pocitu, že duša človeka sa nemení, napriek rôznym reinkarnáciám a časovým posunom. Či som muž, alebo žena, moje základné povahové rysy sa v reinkarnáciách neodlišovali od toho, ako sa cítim v súčasnom živote. Vo všetkých životoch, vrátane biedneho života, som bola nezávislá žena alebo muž. Dobrosrdečná povaha, ktorá má rada svoj kľud, a ktorá rada o sebe rozhoduje a snaží sa byť spravodlivá aj voči ostatným. Aj napriek rôznym situáciám a podmienkam, v ktorých som sa ocitla, som si vždy vedela nájsť spôsob, ako sa cítiť čo najpohodlnejšie a prijať život taký, aký sa mi ponúkal.

Ako biedna v mojom najbiednejšom živote, som videla samu seba, že žijem v relatívnom pokoji. Sedím bosá v otrhaných šatách, so šatkou na hlave a so špinavou tvárou pred chatrčou. Ešte aj úbohé zariadenie v chatrči, vidím usporiadané podobným systémom, aký používam dnes vo svojej domácnosti. I teraz mám rada vo veciach systém.

V ďalšom živote sedím na svojej svadbe v dobových karmínovo červených šatách. Beriem si za manžela oveľa mladšieho muža. Jeme rukami. Mám krásnu tvár, aj keď už trošku prešedivelé vlasy. Je na mne vidieť pokoj a bohatstvo. Cítim na sebe závistlivé pohľady, počujem šepot ľudí, ktorí ma ohovárajú a mne sa to páči. Môj sotva dvadsaťročný manžel si ma zobral kvôli postaveniu a peniazom, mne to však vôbec nevadí. Celkom sa teším na svadobnú noc.

Aj v ostatných životoch, nezáleží na tom, či som žena alebo muž, som samoľúba, páči sa mi pocit, keď ostatní o mne hovoria a závidia mi. Nevadia mi ani negatívne reči. Čím ich dráždim? Prečo to robím? Uvedomujem si , že svojím správaním a výzorom dráždim ľudí, aby o mne hovorili.

Táto skutočnosť mi kedysi prekážala aj v mojom súčasnom živote. Vždy bolo niečo, čím som mohla ľudí aj neúmyselne podráždiť. Teraz si uvedomujem, že som sa odlišovala od bežného priemeru, v každej jednej mojej reinkarnácii. Bolo to tým, že som ani v jednom svojom živote nežila bežným konvenčným životom? Utiekla som aj so súčasného života, keď začal naberať konvenčný smer a od základu, pre niekoho nepochopiteľne, som zmenila svoj súčasný život.

Nevidím vlastné deti ani v jednej mojej reinkarnácii. Je to niečo, čo sa mám ešte naučiť? Alebo sme sa len k tomu zatiaľ v hypnóze nedostali? Existuje ďalší variant odpovede? Prečo ma bežné reči o deťoch v súčasnom živote nezaujímajú? Prečo nepatrím medzi ženy, ktoré zvedavo nakúkajú do kočíkov a obdivujú deti svojich kamarátok?

V profesii, v ktorej som sa cítila veľmi naplnená, kde som bola učiteľka a majiteľka baletnej školy, som mala pozitívny vzťah k deťom. Napriek tomu som sa cítila osamelá vyslúžilá baletka. Netrápila som sa ale tým, že nemám partnera. Prečo som sa nevydala a nemala vlastné deti? Bolo to niečo, čo ma v tomto živote vôbec nezaujímalo. Vidím malé tanečnice, ako sa rozcvičujú pri tyči a ja sa teším, keď sa na mňa usmeje malé pekné dievčatko. Mám slastné pocity, keď sa pozerám na tancujúce malé baletky a teším sa z toho, čo všetko sa naučili.

Je tu záverečné koncoročné matiné pred prázdninami v baletnej škole. V zrkadlovej sále sedím v nádhernom oblečení medzi rodičmi. Podľa ošatenia odhadujem, že je práve začiatok dvadsiateho storočia. Môžem mať niečo vyše 40 rokov. Pozerám na baletky ako poskakujú za sprievodu klavíra. Podľa rytmickej melódie môže ísť o Čajkovského skladbu Tanec malých labutí z baletu Labutie jazero. Na chvíľu ma prepadnú spomienky, vidím samu seba s tanečným partnerom pred viac ako pätnástimi rokmi. Prepadne ma nostalgia a ja spomínam na staré časy, keď som bola mladá a krásna aktívna baletka. A zrazu precitám, začínam opäť vnímať malé tanečnice. Sotva desaťročné dievčatá poskakujú v kruhu a mávajú rukami. Terapeut ma vyzýva, aby som mu popísala hostí. Rodičia a príbuzní detí, väčšinou ženy, si so záujmom prezerajú deti, šepkajú si a medzi sebou vyzdvihujú ich prednosti. V sále je horúco, tučné panie sa ovievajú vejármi.

Na vyzvanie terapeuta sa presúvam do svojho detstva v živote, keď som učila baletky tancovať. Bývam vo veľkom dome s obrovskými svetlými miestnosťami. Pochádzam zo solventnej rodiny a práve dostávam súkromné hodiny baletu. Presúvam sa o niekoľko rokov dozadu. Zrazu stojím pred zrkadlom v baletných špičkách a obdivujem sa sama v zrkadle. Som taká pekná! Mám ladnú postavu a prekrásnu tvár. Môžem mať asi šestnásť rokov. Ďalší zážitok zo začiatku kariéry, keď sa pripravujem v zákulisí s ostatnými baletkami na vystúpenie. Vtedy som radová baletka. A v ďalšom zážitku mám nádherný pocit, keď tancujem už ako sólistka v krásnych zlato bielych baletných šatách s tanečným partnerom vo veľkom divadle. Počujem hudbu a cítim na sebe obdivné pohľady publika, cítim že ide o balet Spiaca krásavica. Je to povznášajúci pocit.

Balet, stále len balet, zatiaľ si neviem na nič iné z tohto života spomenúť. V snoch, ktoré som mávala pred hypnózou, som videla samu seba ako vyslúžilú baletku so šedivými vlasmi, ako sedím vo svojej obývačke obklopená obrázkami a fotografiami zo svojej baletnej kariéry. Prezerám si staré novinové výstrižky, divadelné bulletiny a plagáty a spomínam na minulosť. Kuchyňa a práčovňa, ktoré sú umiestnené cez chodbu oproti sú zariadené v štýle tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Roky zapadajú.

M spomienkach sa dostávam do ďalšieho života, keď som žila na haciende niekde v Brazílii. Prechádzam sa mestečkom, nazriem aj do malého ošarpaného kostolíka. Prejdem sa po trhu, kde predávajú aj slamené klobúky, ktoré nosia nádenníci na plantážach. Prechádzam sa po svojom dome, som v spálni, kde mám na posteli čipkované návliečky a v miestnosti je cítiť zatuchlina. Prídem k zrkadlu na toaletnom stolíku a pozriem sa do zrkadla. Mám tmavohnedé vlasy, modré oči a snedú pleť. Nezdám sa sama sebe dosť pôvabná. Nemám milé črty, ale hranatú tvár. Pôsobí na mňa trochu vulgárne. Vchádzam do ďalších miestností. Sú poloprázdne a všade je kamenná podlaha. Vojdem do dvora. Dom sa ťahá do štvorca a uprostred je malé nádvorie. Spod dlaždíc uprostred nádvoria vykukuje tráva.

Zaujímavé. Žeby v tomto živote pramenila moja záľuba v brazílskej hudbe a vo všetkom, čo je brazílske? I keď vidím film v televízii so súčasnej doby, hneď dokážem uhádnuť, že ho natočil brazílsky režisér.

Mala som veľa životov, v ktorých som žila vo Francúzsku. V hypnóze si spomínam na život, keď som žila vo vojne. Sedím pri vyhasnutom ohnisku a pozorujem okolie. Je poludnie. Vojaci majú oddych medzi bitkami. Máme oblečené biele úzke nohavice kamašlového typu, modrú uniformu, pušky sú s bodákmi, ako za čias Napoleona Bonaparteho. Uvedomujem si samého seba. Som bradatý muž v stredných rokoch, prešedivelý, strednej postavy, trošku zavalitý. Prichádza ku mne veliteľ, mladší tmavovlasí muž. Pozdraví ma s úctou a rozprávame sa. Považuje si ma a ja podľa jeho správania usudzujem, že aj ja som pre armádu dôležitý, mám významnú hodnosť.

V ďalšom živote som opäť vo Francúzsku. Som žena. Váľam sa oblečená vo vysokej posteli potiahnutej zlatou látkou v "Châteu de Versailles". Mám guľatú ružovú tvár, šedú trochu neupravenú parochňu a na dnešné pomery som robustnejšej postavy. Podľa oblečenia a zdvihnutej krinolíny môže ísť o sedemnáste storočie. Prechádzam sa bezstarostne po miestnostiach. V miestnostiach okrem mňa nikoho nevidím, ale cítim prítomnosť sluhov, ktorí nakúkajú spoza spletitých versaillských chodieb pre služobníctvo. Som s tým zmierená, v tomto paláci neexistuje súkromie!

Ďalší život a opäť vo Versaille. Sme viacerí dôstojníci v jednej miestnosti. Preberáme vojenskú stratégiu na najbližšie obdobie. Mám dôležité postavenie v armáde. Terapeut ma vyzýva, aby som sa v tomto živote presunul na slávnosť. Namiesto slávnosti sa mi vybavuje môj obraz, obraz mladého pohľadného muža, ktorý sedí v salóne. Okolo mňa je veselá vrava, niektorí muži fajčia fajku a pekné vyparádené dámy popíjajú pri hracích stolíkoch s kartami. Ich zvedavé oči sa nenápadne upierajú na mňa. Flirtujú so mnou pohľadom. Prezerám si dámy a páči sa mi pocit, že sa idú o mňa roztrhať. Som dobrá partia, navyše mimoriadne šarmantný a zábavný mladý muž. Môžem mať každú, na ktorú si ukážem bez toho, aby som čokoľvek pre to urobil. Usilujú sa o mňa samé. Vstávam a pristupujem k hraciemu stolíku, kde pozdravím jednu dámu.

Rozmýšľam o tomto živote a zatiaľ si neviem vybaviť súvislosť tohto života so životom, kde sedím ako vojak pri ohnisku. Nevylučujem však, že by mohlo ísť o ten istý život s istým časovým odstupom.

Terapeut ma vyzýva, aby som si spomenula na bezprostredne predchádzajúci život pred súčasným životom. Vynára sa mi obraz knižnice. Veľkej, starej knižnice. Som muž, tridsiatnik. Mám tmavé vlasy a oblečenú jednoduchú košeľu a nohavice. Sedím za stolíkom a robím si poznámky z kníh. Pristupujem ku knižnici a vyberám jednu knihu. Listujem ju a rozmýšľam, či informácie v tejto knihe, môžu poslúžiť pre moju prácu, alebo nie.

Počas regresnej hypnózy som videla aj ďalšie životy, vždy som však bola muž, či som žila v Číne alebo v Rusku. Je to zvláštne. Často si v súčasnom živote hovorím sama pre seba zo žartu, že mám asi veľa mužských hormónov. Mohla by tu byť istá súvislosť? Nejde o výzor, ten je ženský, skôr o správanie, kedy potláčam city a snažím sa robiť to, čo je najlepšie pre danú vec. Aj teraz, keď píšem tieto riadky, začínam sa cítiť sa ako chlap.

Mám veľa otázok, snáď budem mať ešte príležitosť sa o sebe dozvedieť viac. Toto bol len prelet!
 
Mirka R.




Moje zážitky z regresnej hypnózy


 

Som lekárka, pracujem ako gynekológ pôrodník t.č v Anglicku. Psychológia a psychiatria ma veľmi na škole bavili, dokonca som ako POMVED (pomocná vedecká sila) v 5. ročníku medicíny pracovala na psychiatrickej klinike s pacientmi s poruchou príjmu potravy.

V mojom rozhodovaní, ktorým smerom sa uberiem po škole nakoniec zvíťazil chirurgický odbor v ktorom som sa našla.
Priznám sa, že tajomno a nepreskúmané oblasti duše ma stále priťahovali, preto som sa rozhodla, že regresnú hypnózu vyskúšam.
Hneď na začiatku musím povedať, že moje poznatky o hypnóze boli len teoretické, nikdy som sama hyponotizovaná nebola.

Bola som prekvapená, že môj stupeň hypnability bol pomerne vysoký. Návrat do detstva, ako zážitky zo základnej školy ako aj Vianoc pôsobili na mňa veľmi emocionálne.
Posun v čase v zmysle návratu do minulých životov som vnímala ako veľmi jednoduchý. Pred vnútorným zrakom sa mi začali vynárať rôzne útržky ako napr. môj pobyt na lodi, pobyt v prístave, cesta do veľmi bohatého domu, kde som strávila nejaký čas.

Na krátko som si vyskúšala aké to je byť mužom oblečeným v brnení, ktorý bojuje na nejakom hrade.
Zažila som moment kedy som bola na stredovekom hrade v kruhu veseliacich sa ľudí. Zažila som ale aj moment kedy som bola mníška v kláštore, ktorá pomáhala chorým, moje meno bola Magdaléna.

Mala som veľmi pekný emocionálny zážitok kedy som sa ocitla ako nevesta v kostole.
Po mojom boku sa objavil veľmi láskavý muž ktorého poznám! Slzy dojatia som nemohla skryť.

Po krátkej prestávke som si vyskúšala zaujímavú cestu aj do budúcich životov.
Na záver by som chcela zhrnúť, že regresná hypnóza je prínosná pre tých, ktorým záleží na poznaní nielen minulých životov a hlavne na lepšom pochopení seba samých.
 
bibiana




Moje zážitky z regresnej hyponózy

Reinkarnačná hypnóza, čiže regres. Veľa ľudí má z toho strach. Majú obavy, že ich hynotizér zmanipuluje, alebo že si prenesú z minulého života niečo zlé, s čím sa nebudú vedieť vysporiadať. Už od detstva ma lákali zahady, nevysvetliteľné javy, ale hlavne ma trápila myšlienka kam odchádza duša po smrti a či sa vracia späť do iného tela. Niekde vo vnútri samej seba som verila, že istotne áno. Niekedy som mala pocit, že som prežila už veľké množstvo životov. Prešli roky a ja som sa dostala k tomu, čo ma v detstve lákalo. Zatiaľ som len malý žiačik v triede ezoteriky, ale verím že raz dostanem diplom a budem spokojná so svojou prácou. No a touto cestou som sa dostala k otázke regresu. Naštudovala som si články o hypnóze, úryvky z prežitých minulých životov a rozhodnutie o ceste do minulusti duše bolo v mojej mysli schválené! Nemala som strach, len obavy či sa niekam vlastne dostanem. Robila som si na internete aj testy ako som hypnotabilná a vyšlo mi, že veľmi ľahko.
 
Takže je 19.6.2009 niečo po 15.30. hod.
 

Moja prvá cesta:

Som v miestnosti u hypnotizéra. Malá podkrovná izbička s množstvom energie.
Sedim v polosede a snažím sa uvoľniť. V pozadí znie príjmná uvoľňujúca hudba a hypnotizér mi pomocou pozerania na krištáľ zatvára oči. Posúva mi roky spať do detstva. Predstavujem si cestu do školy, budovu školy, triedu a lavice , kde som sedela. Zatiaľ sú to len predstavy. Vidím spolužiakov a učiteľku za katedrou, všetci pobiehajú a ja sedím v tretej lavici a všetko si obzerám. Stále je to len predstava. Hypnotizér ma posúva naspäť do minulosti, ponúka mi rôzne obrazy, či sa mi náhodou niečo v hlboko v podvedomí nevybaví z minulosti. Ponúkol mi kostol. Predstavila som si malý kostolík s dvoma vežami na kopci nad morom. Vošla som dnu, len bol prázdny a nikde nikto. Ďalej mi povedal, že na mori je plachetnica. Stála som vysoko na kopci a v diaľke plávala loď. Všetky plachty mala napnuté, pokojne sa húpala na mori. Za chvíľu som sa ocitla na tej plachetnici. Koráb bol z dreva pekne vytesaný, len plachty už na stožiaroch neboli. Priletela čajka a sadla si na stožiar. Pozrela som sa na seba a videla som roztrhané nohavice, bielo modrú košeľu s odtrhanými rukávmi a cez oko som mala čierný pásik. Bola som pirát. Len kde bola posádka????
Potom mi hypnotizér povedal, že sa možno stane niečo kritické. Začala som plakať, priam vzlykať a dusiť sa. Srdce mi búšilo a bola som veľmi rozrušená. Upokojil ma a pomaly vracal do terajšej doby. Keď som to predýchala, tak sa ma vypytoval čo sa stalo. Bola som pirátom a utopila som sa. Neviem prečo som bola na lodi sama, či ma posádka opustila, alebo som tú loď ukradla??? Len viem, že to bola doba veľmi dávna, niekoľko storočí naspäť! Všetko sa to odohrávalo po stopách, nie ako keď snívate a prežívate dej. Najskorej som na kopci, vidím loď na mori, potom som už na lodi a po chvíli nemôžem dýchať- dusím sa!
Hypnotizér sa ma spýtal, či som sa v tomto živote netopila. Ako 7-8 ročné dieťa som sa topila. Skákala som vo vode v snahe, že sa dostanem bližšie k brehu, ale nedarilo sa. Deti sa smiali a mysleli si, že sa zabávam. Už som nevládala, tak som pomaly klesla a nechala vodu nech ma pohltí. Zrazu ma niekto chytil za ruku a vytiahol na breh. Staršie dievča ma zbadalo a zachránilo. Vraj medzi životmi má byť rovnováha. Tak keď som sa v jednom už utopila, v druhom som dostala šancu žiť!
Na svete je veľa záhad a každý si ich vysvetľuje po svojom.
 

Moja druhá cesta

Ponúkol mi niečo pekné a romantické. Vidím sa ako tancujem vo veľkej záhrade na valčík (usúdila som podľa spôsobu tanca). Mám krásne nariasené biele šaty, vlasy svetlohnedé a povypínané do pekného tvarovaného účesu. Vyzerám byť šťastná. Myslím že sme boli šlachtická rodina, mali sme veľký kaštieľ s nádhernou záhradou. Hypnotizér sa ma pýta, či nevidím niekde svojho drahého. Otočila som pohľad k hlavnej bráne a prichádzal štíhli mladík v bielom obleku. Mal čierne kučeravé vlasy a kotlety. Dva krát sa so mnou otočil v rytme valčíka a potom sme už sedeli pri fontánke. Vytiahol z vrecka prsteň s veľkým diamantom a požiadal ma o ruku. Objala som ho okolo ramien a bola som nesmierne šťastná. Videla som rodičov ako idú po schodoch do záhrady a utekali sme im oznámiť, že sa chceme zosobášiť. Mama i otec ma objali, tešili sa s nami. Za chvíľu som však videla svojho drahého vo vojenskej uniforme, že musí ísť do vojny s Napoleonom. Začala som hrozne plakať, vedela som že v tej vojne zomrel. Bola to bitka pri Waterloo. Už nikdy som sa nevydala.
Hypnotizér ma upokojil a vrátil znova do terajšej doby. Takže som žila vo Francúzsku na prelome 18. - 19. storočia v šlachtickom rode. Pamätám si aj náš dom v ktorom som žila, len som zatiaľ nevypátrala, kde sa to sídlo nachádza. Dej sa znova odohrával po stopách ako v predošlom živote.
 

Moja tretia cesta

Táto cesta bola odlišná, možno aj preto, lebo mi ponúkol niečo upokojúce, kde som bola so sebou spokojná. Bola som mladá, vysoká žena-učiteľka. Na tú dobu múdra a študovaná osoba. Vidím svetlo-hnedé vlasy zviazené do drdola, úzka korzetová blúzka s vysokým rolákovým golierom a dlhá sukňa. Chodím pomedzi drevenými lavicami, v každej sedí jeden žiak. Za sebou na tabuli je nakreslený mamut. Deti sú šikovné hlásia sa. Majú jednoduché oblečenie, zrejme deti z nižšej vrstvy . Práve preberáme dobu ľadovú. V tom sa otvorili dvere a zavolal ma riaditeľ. Na chodbe mi niečo povedal a ja som ho radostne objala okolo ramien. Bola som šťastná spokojná. Ďalšia stopa......vidím sa ako idem parkom a mám otvorený slnečník a radostne si ním točím.
Hynotizér mi povedal, nech otvorím oči. Otvorila som ich a v kútikoch som mala slzy. Neviem či to boli slzy radosti, alebo sa blížila ďalšia stopa s niečím nepríjemným. Len to už sa nedozviem.
 
Človek môže zažiť veľa regresov, ale je dobré ak pracuje zo skúseným hypnotizérom, ktorý ho tou cestou sprevádza.
Dalo mi to veľa a určite som odhodlaná podstúpiť znova regresnú hypnózu. Len všetko chce svoj čas, ak pocítim nutkanie, že mám chuť do toho ísť, tak idem. Túžby si treba plniť!!! Teraz musím popracovať na očiste svojej karmy.
 
Martina


 

Hypnóza

Tvorba web stránok, SEO - optimalizácia pre vyhľadávače, webdesign © 2005 - 2014 Hypnóza.sk, Daniel Gershom

Hypnóza